Kategórie
Príspevky

Vo víne je pravda, v medovine poézia

Vo víne je pravda, v medovine poézia

Čo si predstavíte, keď sa povie medovina? Mne sa pred očami premieta scéna z vianočných trhov, v ušiach mi hrajú koledy a pred sebou vidím cestičku k tretiemu stánku zľava, kde na mňa čakajú dve decká horúcej medoviny, ktoré ešte nevedia, že sú moje. Predpokladám, že mnohým z vás sa vybaví niečo podobné. Avšak moja prvá spomienka na pitie medoviny sa skrýva s historickom stane, vo Francúzsku, v kraji Oise. Partia trenčianskych šermiarov nás pozvala na medovinu, ktorá sa podávala v ozajstnom býčom rohu, ktorý sme si podávali z ruky do ruky. V súčasnosti koronovo nepredstaviteľná vec. A hoci sme boli vo Francúzsku, medovina bola slovenská. Vďaka včelám za med. Vďaka včelám za medovinu. 😀

Medovina sa teda vyrába z medu a vody. Znie to jednoducho. Nie každý, kto však zmieša vodu a med, vyrobí medovinu. Cez zimu to robím takmer každé ráno – je to môj medový nápoj na imunitu a predsa nie som medovinou kráľovnou. Medovina je alkoholický nápoj, ktorý vzniká fermentáciou roztoku medu, vody, živín (živné soli) a ušľachtilých kvasiniek. Niekedy sa pridajú aj bylinky, koreniny alebo ovocie. Medovina sa podľa použitých surovín delí na tradičnú z medu a vody a ochutenú napríklad tým ovocím. Podľa spôsobu výroby sa delí na medovinu vyrábanú za tepla alebo za studena. Pomer alkoholu sa v medovine pohybuje medzi 10 až 16% alkoholu. Medovina môže byť aj suchá (bez zvyškového cukru), ale väčšinou ju máme radi sladkú – teda aspoň ja. A receptov nájdete v knihách a na internete habadej.
História medoviny siaha hlboko prehlboko. Popíjali ju v starovekom Egypte aj v Grécku, na severnej aj južnej pologuli. Pili ju Slovania, Kelti aj Germáni a dokonca aj Harry Potter. Kedysi sa volala medovec, dnes ju u nás nájdeme pod názvom medovina, alebo včelovina. Ale viete ako sa medovina spája s  básnikmi? Odhliadnuc od toho, že keď sa človek pripije, môže mať poetickú chvíľku. 😀
Básnická medovina je však pojem a hoci aj nie u nás, určite v severskej mytológii. Všetko sa to začalo jednou krádežou a skončilo to hmmm…. orlím hovnom. Ale pekne po poriadku. Poznáte Odina? Odin je taký ten veľký boh severskej mytológie, áno, Thorov otec a áno, v Marvelovkách  ho hral Anthony Hopkins. Skutočný, (nie filmový Odin) bol známy tým, že túžil po poznaní. Dopočul sa, že keď si lokne básnickej medoviny, tak sa mu istého, bližšie neurčeného poznania dostane. Len pre vašu informáciu, básnická medovina má zo súčasných hygienických štandardov, vcelku nehygienický pôvod. Vznikla po tom, ako dva veľké kráľovské rody Ásovia a Vánovia ukončili dlhotrvajúcu krvavú vojnu a prímerie spečatili tým že napľuli do súdka. Popľutie si rúk a spečatenie dohody poznáme aj našich zemepisných šírkach, o tom o potom. Akurát, že z tohto pľuvanca vznikol nový človek – Kvasir. Kvasir bol taký múdry, že poznal odpoveď na každú otázku a tak chodil po svete, odpovedal na otázky a učil ľudí múdrosti. Nanešťastie pre ľudí, raz keď navštívil trpaslíkov Fjalarra a Galarra, zomrel. Nezomrel tak úplne nevinne, hoci Fjallar a Galarr všetkým tvrdili, že sa zadusil vlastnou múdrosťou. Povedzme si na rovinu, ak je niekto taký múdry, že pozná odpoveď na každú otázku, určite nie sme taký hlúpy, aby sme uverili dvom trpaslíkom, že sa niekto môže zadusiť vlastnou múdrosťou. Trpaslíci využili Kvasirovu smrť a zmiešali jeho krv s medom. Medovú krv naliali do kotlíka a dvoch súdkov a tak vznikla medovina básnictva. Potom nasledovalo ešte niekoľko vrážd, Severania majú radi život na hrane – až nakoniec medovina skončí v rukách istého Suttungra. Tento skryl medovinu v skalisku Hnitbjorg a prikázal svojej dcére Gunnloðu, aby medovinu strážila. Zas raz niekoľko ľudí zomrelo, iný nedodržali slovo a ďalší zradili svoju rodinu, ale nakoniec sa Odin v podobe hada dostal do skaliska Hnitbjorg. V skalisku strávil s Gunnloðu tri noci a tá mu za každú spoločnú noc dovolila jeden glg vzácnej medoviny. Avšak Odinove glgy vyprázdnili všetky tri nádoby naplnené medovinou a on v podobe orla utiekol z miesta činu. Isto si viete predstaviť, že  Gunnloðin otec, Suttungr  vôbec nebol z dcérinho správania nadšený a začal milého Odina prenasledovať (tiež v podobe orla) ako besný až po hradby Ásgarðu. Podľa slov Snorriho Sturlusona, vďaka ktorému poznáme tento príbeh, bolo prenasledovanie také stresujúce, že Odin vypustil niekoľko kvapiek medoviny “zadkom”. A práve v tomto momente stvorili Odin a básnická medovina zlých básnikov. A veru sa tomu vôbec nečudujem, lebo medovina sa nemá len tak naverímboha vypúšťať kade tade ani predkom, nie to ešte zadkom. Však rovnako je to aj s poéziou.

Takto teda medovina dopomohla k tomu, aby vznikli zlí a ja verím tomu, že aj dobrí básnici. Ak chcete byť dobrým básnikom alebo poetkou, odporúčam piť medovinu s mierou. Či už pijete staroslovanskú medovinu od Apimedu, alebo čistú včelovinu od Včelca, vždy s mierou. 😀 Aby poézia medoviny nevyšla navnivoč, alebo aby sme ju nemuseli spláchnuť do záchoda. Navyše,  naše slovenské medoviny dlhoročne vyhrávajú ocenenia aj od svetovej federácie včelárov Apimondia, takže sa k nim správajme s patričnou úctou. A veselo!

A ešte praktické info, aby ste medovinu mohli piť kdekoľvek na svete:

V angličtine sa medovina povie mead alebo honey wine.

V Poľsku si pýtajte miód pitny – dwójniak, trójniak, czwórniak alebo półtorak. V Chorvátsku to máme jednoduché – chceme medicu alebo medovicu. V Rusku to je myod, aj keď ja mám pocit, že oni tak volajú aj med. A v Rakúsku je medovina Met alebo Honigwein. Juj a aby som nezabudla – v Budapešti na vianočných trhoch to bude méhsör alebo mézbor (medové pivo alebo medové víno).

PS: Pamätáte si film Trinásty bojovník? Antonio Banderas alebo teda Ahmed ibn Fadlan zistí, že si ako moslim môže dať medovinu, lebo nie je vyrobená z kvaseného obilia ani hrozna. Nie som si istá, či to funguje aj v skutočnosti, ale minimálne v tomto filme medovina rozšírila pole svojej pôsobnosti. 😀

 

Kategórie
Príspevky

Pravý med a pravý čaj

PRAVÝ MED A PRAVÝ ČAJ - READY

    Čo si dáte radšej – čaj s medom alebo so soľou?
Čaj s medom je u nás známy nápoj. Doma si ho dávame najmä v zimných mesiacoch, či keď nás postraší nejaký ten zápal hrdla. V kaviarňach je čaj tradičnou súčasťou menu a bežne sa servíruje s cukrom, medom, prípadne aj s citrónom. V posledných rokoch je módnou záležitosťou piť čaj z čerstvej mäty a zázvoru. Aké sú vaše
čajové zážitky?

     Z detstva si spomínam na ranné varenie čaju – otec nám celú zimu varil strezalkový čaj (strezalka je ľudové pomenovanie ľubovníka bodkovaného). Cez leto sme vždy nazbierali nesmierne množstvá tejto bylinky a celú zimu sme každé ráno k raňajkám chlipkali strezalkový čaj – s medom. Ako dieťa som vôbec netušila prečo pijeme čaj práve z tejto bylinky. Osobne mi dodnes oveľa viac chutí a aj vonia  materina dúška. Vďaka knihe Márie Trebenovej – Z mojej domácej lekárne – som zistila, že ľubovník je naozaj všestranná bylinka. Lieči naozaj všetko – od únavy, cez bolesť hrdla a zápaly močových ciest až po depresiu. Vlastne by som povedala, že strezalka, alebo spisovne ľubovník je také tekuté slnko, najmä keď z neho pijete čaj. Kedže čaj zlepšuje náladu, rozmýšľam, či tým čajom otec zlepšoval náladu nám, alebo sebe. K čaju totiž patrilo každé ráno aj medovanie a môj otec vážne neobľuboval náš detský štýl naberania medu. Fľaška s medom bola vždy celá ulepená – dodnes vidím v mysli na jeho tvári znechutenie, keď vzal do rúk tú fľašku a pekne krásne sa k nej prilepil. 😀 Sami dobre viete, že ten med proste kvapká, tečie, naťahuje sa, a aj dospelý má občas čo robiť, aby taký jednoduchý úkon ako nabrať si lyžičkoumed a preniesť ho do šálky vykonal úplne čisto a elegantne. Čo potom také sedemročné grambľavé decko ? 😀

    Takto si pamätám čaj ja a predpokladám, že aj vy milý
čitatelia, keď sa povie čaj – si predstavíte nejaký podobný druh bylinkového čaju – prvosienkový, lipový, mätový. Pravdou však je, že všetky tieto naše čaje podľa správnosti nie sú čaje, ale bylinkové nápoje či odvary, lebo pravý čaj je len jeden. Pravý čaj tvoria lístky čajovníka. Najznámejším medzi čajovníkmi je čajovník čínsky (lat. Camellia sinensis, starší názov Thea sinensis). Čajovník je stálo zelený krík ktorý môže vyrásť do výšky ôsmich metrov, ale na plantážach sa bežne udržiava približne do dvoch. Jeho domovinou je južná a juhovýchodná Čína, Vietnam, Laos, Barma a India. Tu sa táto rastlina pestuje na rozľahlých plantážach až do nadmorskej výšky cca 2000 metrov nad morom. O čajovníkoch pestovaných vo vyšších nadmorských výškach sa tvrdí, že ich lístky sú kvalitnejšie ako tie ostatné. Myslíte, že s pravým čajom sa spája med? Pravdu povediac, skôr soľ. A maslo 😀 Ale to je na iný dlhší čajový príbeh.

    Typy čaju sú rozdelené podľa stupňa fermentácie lístkov
čajovníka. A tak poznáme čierny, zelený, žltý a biely čaj.

    Čierne čaje,ktoré prešli úplným procesom fermentácie, majú tmavú farbu a výraznú chuť. Číňania tento druh čaju nazývajú podľa farby nálevu – červený. Pravým čiernym čajom je pre nich iba viacnásobne fermentovaný čaj Pu Erh. Čierny čaj je obľúbený po celom svete, ale mne sa spája najmä s Írskom, Veľkou Britániou a mojou spolubývajúcou z vysokoškolských čias.

     Zelené čaje sú nefermentované. Ihneď po zbere a ľahkom
zavädnutí lístkov sa tepelne zničia enzýmy, ktoré fermentáciu spôsobujú. Zelený čaj je veľmi obľúbený v Číne a v Japonsku. Povedala by som, že sa u nich pije tak ako u nás voda. Hovorím z vlastnej skúsenosti, ktorá mi v Japonsku až tak nechutila (matcha). Zelené čaje sú chuťovo jemné a nálev z nich má zelenú až žltozelenú farbu.

    Žlté čaje sa podobajú zeleným a priznám sa, že som ešte neochutnala pravý žltý čaj. Pravdepodobne je to preto, že v Číne sa žltý čaj vyrába veľmi zriedka. Hlavným rozdielom medzi zeleným a žltým čajom je pomalé sušenie. Pri sušení žltého čaju prebehne dodatočná fermentácia. Chuťovo sú žlté čaje veľmi podobné zeleným čajom.

 

  Biele čaje na rozdiel od ostatných, neprechádzajú tepelným
spracovaním. Vďaka tomu si uchovávajú väčšinu svojich pôvodných látok. Biely čaj sa získava zberom najmladších lístkov a vrcholových púčikov čajovníka. Zozbierané lístky sa nechajú zvädnúť a potom sa rovno sušia. Biele čaje sa vyrábajú takmer výhradne v čínskej provincii Fujian a patria k tým najjemnejším. Ja si doma momentálne popíjam Pai Mu Tan alebo po slovensky – bielu pivonku.
    A tak sa veru líši náš slovenský čajík od tohto pravého
veľkého pána čaju. V našom hlavnom meste sa nachádza niekoľko
čajovní, kde môžete vyskúšať tieto pravé čaje. Ja som sa zaľúbila do čajovne Podzemíčko, v ktorej vás milí zamestnanci oboznámia nielen
s prípravou toho ktorého čaju, ale aj s jeho históriou. Podeľte sa prosím o vaše obľúbené miesta, kde možno vychutnať v pokoji šálku čaju.
    A ešte jeden príbeh na záver o tibetskom čaji z knihy Příběh Čaje od Soni,
Zdeňka  Michala Thomovych.
„Pohostinnosť Tibeťanov je všeobecne známa. Aj tak však
človeka občas zaskočí a v prípade čaju s maslom celkom nemilo.
Niektorí cudzinci tvrdia, že im tento nápoj chutí, ale nemôžu to myslieť vážne. Vraj je to len otázky zvyku. Zaujímalo by ma, akým utrpením by človek musel prejsť, aby si na niečo také zvykol. Chuť pravého čaju s maslom sa nedá napodobniť. Musíte ho uvariť presne podľa receptu používaného v tibetskej kuchyni.
1.     Nalejte vodu do vyúdenej nádoby a na otvorenom ohni
z jačieho trusu ju uveďte do varu. Voda tým nezíska žiadnu pachuť, zato
vaše oblečenie nasiakne dymom z horiaceho hnoja a jeho pach vytvorí
tú pravú atmosféru k šálke čaju.
2.     Vezmite zlisovanú tehlu čínskeho čaju, polovicu odlomte
a hoďte do vody. Pekne dlho ju varte.
3.     Prisypte niekoľko lyžičiek soli.
4.     Pridajte trochu sódy.
5.     Lahodnú zmes nalejte do drevenej nádoby podobnej
maselnici. V komore nájdite zatuchnuté jačie maslo z minulého roku,
rukou naberte hrudu a hoďte ju do čaju. Otrite si ruku o zásteru
a zatuchnuté maslo v čaji rozšľahajte, až sa úplne rozpustí.
6.     Nápoj zlejte do termosky a čakajte až pokým sa
objaví nič netušiaci cudzinec… Tak aj takto sa pije čaj – v úplnej vážnosti.