PRAVÝ MED A PRAVÝ ČAJ - READY

    Čo si dáte radšej – čaj s medom alebo so soľou?
Čaj s medom je u nás známy nápoj. Doma si ho dávame najmä v zimných mesiacoch, či keď nás postraší nejaký ten zápal hrdla. V kaviarňach je čaj tradičnou súčasťou menu a bežne sa servíruje s cukrom, medom, prípadne aj s citrónom. V posledných rokoch je módnou záležitosťou piť čaj z čerstvej mäty a zázvoru. Aké sú vaše
čajové zážitky?

     Z detstva si spomínam na ranné varenie čaju – otec nám celú zimu varil strezalkový čaj (strezalka je ľudové pomenovanie ľubovníka bodkovaného). Cez leto sme vždy nazbierali nesmierne množstvá tejto bylinky a celú zimu sme každé ráno k raňajkám chlipkali strezalkový čaj – s medom. Ako dieťa som vôbec netušila prečo pijeme čaj práve z tejto bylinky. Osobne mi dodnes oveľa viac chutí a aj vonia  materina dúška. Vďaka knihe Márie Trebenovej – Z mojej domácej lekárne – som zistila, že ľubovník je naozaj všestranná bylinka. Lieči naozaj všetko – od únavy, cez bolesť hrdla a zápaly močových ciest až po depresiu. Vlastne by som povedala, že strezalka, alebo spisovne ľubovník je také tekuté slnko, najmä keď z neho pijete čaj. Kedže čaj zlepšuje náladu, rozmýšľam, či tým čajom otec zlepšoval náladu nám, alebo sebe. K čaju totiž patrilo každé ráno aj medovanie a môj otec vážne neobľuboval náš detský štýl naberania medu. Fľaška s medom bola vždy celá ulepená – dodnes vidím v mysli na jeho tvári znechutenie, keď vzal do rúk tú fľašku a pekne krásne sa k nej prilepil. 😀 Sami dobre viete, že ten med proste kvapká, tečie, naťahuje sa, a aj dospelý má občas čo robiť, aby taký jednoduchý úkon ako nabrať si lyžičkoumed a preniesť ho do šálky vykonal úplne čisto a elegantne. Čo potom také sedemročné grambľavé decko ? 😀

    Takto si pamätám čaj ja a predpokladám, že aj vy milý
čitatelia, keď sa povie čaj – si predstavíte nejaký podobný druh bylinkového čaju – prvosienkový, lipový, mätový. Pravdou však je, že všetky tieto naše čaje podľa správnosti nie sú čaje, ale bylinkové nápoje či odvary, lebo pravý čaj je len jeden. Pravý čaj tvoria lístky čajovníka. Najznámejším medzi čajovníkmi je čajovník čínsky (lat. Camellia sinensis, starší názov Thea sinensis). Čajovník je stálo zelený krík ktorý môže vyrásť do výšky ôsmich metrov, ale na plantážach sa bežne udržiava približne do dvoch. Jeho domovinou je južná a juhovýchodná Čína, Vietnam, Laos, Barma a India. Tu sa táto rastlina pestuje na rozľahlých plantážach až do nadmorskej výšky cca 2000 metrov nad morom. O čajovníkoch pestovaných vo vyšších nadmorských výškach sa tvrdí, že ich lístky sú kvalitnejšie ako tie ostatné. Myslíte, že s pravým čajom sa spája med? Pravdu povediac, skôr soľ. A maslo 😀 Ale to je na iný dlhší čajový príbeh.

    Typy čaju sú rozdelené podľa stupňa fermentácie lístkov
čajovníka. A tak poznáme čierny, zelený, žltý a biely čaj.

    Čierne čaje,ktoré prešli úplným procesom fermentácie, majú tmavú farbu a výraznú chuť. Číňania tento druh čaju nazývajú podľa farby nálevu – červený. Pravým čiernym čajom je pre nich iba viacnásobne fermentovaný čaj Pu Erh. Čierny čaj je obľúbený po celom svete, ale mne sa spája najmä s Írskom, Veľkou Britániou a mojou spolubývajúcou z vysokoškolských čias.

     Zelené čaje sú nefermentované. Ihneď po zbere a ľahkom
zavädnutí lístkov sa tepelne zničia enzýmy, ktoré fermentáciu spôsobujú. Zelený čaj je veľmi obľúbený v Číne a v Japonsku. Povedala by som, že sa u nich pije tak ako u nás voda. Hovorím z vlastnej skúsenosti, ktorá mi v Japonsku až tak nechutila (matcha). Zelené čaje sú chuťovo jemné a nálev z nich má zelenú až žltozelenú farbu.

    Žlté čaje sa podobajú zeleným a priznám sa, že som ešte neochutnala pravý žltý čaj. Pravdepodobne je to preto, že v Číne sa žltý čaj vyrába veľmi zriedka. Hlavným rozdielom medzi zeleným a žltým čajom je pomalé sušenie. Pri sušení žltého čaju prebehne dodatočná fermentácia. Chuťovo sú žlté čaje veľmi podobné zeleným čajom.

 

  Biele čaje na rozdiel od ostatných, neprechádzajú tepelným
spracovaním. Vďaka tomu si uchovávajú väčšinu svojich pôvodných látok. Biely čaj sa získava zberom najmladších lístkov a vrcholových púčikov čajovníka. Zozbierané lístky sa nechajú zvädnúť a potom sa rovno sušia. Biele čaje sa vyrábajú takmer výhradne v čínskej provincii Fujian a patria k tým najjemnejším. Ja si doma momentálne popíjam Pai Mu Tan alebo po slovensky – bielu pivonku.
    A tak sa veru líši náš slovenský čajík od tohto pravého
veľkého pána čaju. V našom hlavnom meste sa nachádza niekoľko
čajovní, kde môžete vyskúšať tieto pravé čaje. Ja som sa zaľúbila do čajovne Podzemíčko, v ktorej vás milí zamestnanci oboznámia nielen
s prípravou toho ktorého čaju, ale aj s jeho históriou. Podeľte sa prosím o vaše obľúbené miesta, kde možno vychutnať v pokoji šálku čaju.
    A ešte jeden príbeh na záver o tibetskom čaji z knihy Příběh Čaje od Soni,
Zdeňka  Michala Thomovych.
„Pohostinnosť Tibeťanov je všeobecne známa. Aj tak však
človeka občas zaskočí a v prípade čaju s maslom celkom nemilo.
Niektorí cudzinci tvrdia, že im tento nápoj chutí, ale nemôžu to myslieť vážne. Vraj je to len otázky zvyku. Zaujímalo by ma, akým utrpením by človek musel prejsť, aby si na niečo také zvykol. Chuť pravého čaju s maslom sa nedá napodobniť. Musíte ho uvariť presne podľa receptu používaného v tibetskej kuchyni.
1.     Nalejte vodu do vyúdenej nádoby a na otvorenom ohni
z jačieho trusu ju uveďte do varu. Voda tým nezíska žiadnu pachuť, zato
vaše oblečenie nasiakne dymom z horiaceho hnoja a jeho pach vytvorí
tú pravú atmosféru k šálke čaju.
2.     Vezmite zlisovanú tehlu čínskeho čaju, polovicu odlomte
a hoďte do vody. Pekne dlho ju varte.
3.     Prisypte niekoľko lyžičiek soli.
4.     Pridajte trochu sódy.
5.     Lahodnú zmes nalejte do drevenej nádoby podobnej
maselnici. V komore nájdite zatuchnuté jačie maslo z minulého roku,
rukou naberte hrudu a hoďte ju do čaju. Otrite si ruku o zásteru
a zatuchnuté maslo v čaji rozšľahajte, až sa úplne rozpustí.
6.     Nápoj zlejte do termosky a čakajte až pokým sa
objaví nič netušiaci cudzinec… Tak aj takto sa pije čaj – v úplnej vážnosti. 

 

Translate »